Klarine

Sedím vo vlaku. No áno, ‚zadáča‘, ‚zadarmika‘, ako len chcete. Kristušák to je život! Cestovať zadarmo až na samotný kraj Slovenska, čo zase nie je až tak dlho. Doteraz som mala vlaky v paži, ale teraz, keď sú zadarmo…

Sedím v kupé. Dvere sa otvoria a pozdrav. „Dobrý deň!“ oznamuje mi párik dôchodcov a ich blonďavý vnúčik. Dosť predvídateľná vlaková kombinácia študentka- dôchodcovia- dieťa. Sedím pokojne a nemám strach, že by ma niekto z nich mohol zabiť, veď sa predsa pozdravili ako sa patrí. Tak s malou dušičkou sedím, že do ďalšej stanice ma nebude odievať vlastná krv a že sa mi toto cestovanie „free“ nevypomstí. Lebo jedného dňa sa určite vypomstí. Dúfam, že nie dnes.

Dedo už spí a tí dvaja sa do toho určite sami nepustia. Vnúčik však nervózne pokukáva, čo si to úpenlivo zapisujem do svojho zošita. Keby ten vedel, že je spolu so starými rodičmi obvinený z vraždy, ktorá sa ešte len stane asi by to nepochopil, ale dnešné deti sú premúdrelé, ktovie. Akurátne začal počítať tunely, fajne, aspoň to nebudem nabudúce musieť robiť ja, pretože som to mala akiste v pláne.

Zatváram zošit a klopím viečka. Ešte pred týmto zoskupením tu sedeli dvaja policajti, tak snáď sa neobišli s vraždou…