Klarine

Niekedy si veľa vecí nepamätáme, a to údajne preto, lebo máme obmedzenú kapacitu gebuľe. Ja si však myslím, že výnimočné chvíle si pamätáme veľmi dobre po celý život. Áno, aj ráno, aj večer, v lete či v zime, vo vzduchu, na vode i na súši. Presne také to bolo aj s Antónoiu, totiž Toťou, ako ju zvyknem volať. Vlastne zvykla som, kým z nej poľský nákladiak neurobil dve, bohužiaľ bez schopností venovať sa naďalej svojej kamarátke- mne.

Zoznámili sme sa presne 14. marca roku 19xx (áno mám komplex z veku) o 17:00 hod. v piatok. Štatisticky sa najčastejšie možno s niekým zoznámiť na pracovisku, dovolenke, nejakom podujatí (diskotéka či koncert filharmónie) a top miesto má dnes zrejme internet. My dve sme neboli ani jeden z týchto prípadov (inak tú štatistiku som len tak strelila od oka, ale niečo na nej bude).

Vystúpila som z autobusu a na nástupišti bola poriadna mela, trma-vrma a ešte kopec iného. Drala som sa cez tých ľudí, keď zrazu sa zem zachvela. No nie veru od zemetrasenia, ale stratila som pevnú pôdu pod nohami, pretože na zemi bol mrázik (nie ten dedo). Topiaci sa aj slamky chytá, no a keďže som sa nechcela pobozkať zo zemou, tak som chmátala rukami po tej slamke. Bola to veru poriadna slamka. Ale aj tak som skončila na tej zemi, lenže nie sama a trapas sa podelil dvoma. Polku trapasu som teda zabezpečila pre tú slamku, totiž Toťu.

Bola fakt nesmierne štíhla. V tej chvíli ma napadlo, že som sa mala zachytiť o nejakú obéznu slamku, ale teraz viem, že by som túto chvíľu nezmenila nikdy. S Toťou môj život nadobudol poriadne grády. Nie, nechodili sme po autobuskách robiť šou, ale…

Každá z nás bola sama o sebe poriadna nuďaska, šedá myš. Spolu sme však tvorili niečo ako keď sa smelo napijete vody v afrických krajinách- „NEZASTAVITEĽNÉ“. Náš myšlienkový ping- pong bol neporaziteľný. Získala som svoju chýbajúcu polovičku, a pritom som jej nemusela žehliť košele ani variť sviečkovú,… Riešili sme spolu všetky životne dôležité veci: nákupy, ohováračky, kozmetické prípravky, telenovely,…

Jedného dňa sme sa rozhodli urobiť niečo odvážne. Tak sme si šli zajazdiť. Ja na bielom a ona na hnedom koňovi. Koníky boli krásne, mali červené uzdičky a my sme vyzerali vznešene. Normálne nám to šlo (na moje počudovanie). Ten vietor vo vlasoch na nezaplatenie. Potom sme však presedlali na labute a nakoniec sme skončili na kyvadle. Tam však skončila aj všetka sranda a my staré kravy sme odchádzali z kolotočov s podráždenými žalúdkami.

Šialenosť sme sledovali jedine v spätnom zrkadle- nemala na nás. Nám sa všetko zdalo úplne v poriadku. Áno aj to, keď sme sa v obchodoch fotili s figurínami akoby to boli normálne ľudské tvory. V tých chvíľach som si pripadala ako superhrdinka z komixu a mojou zbraňou bola práve Toťa, no a ja som bola jej. Tak sme fungovali…

Viete, keď sme sa s Toťou vtedy zrazili na autobuske spustila som na ňu vlnu ospravedlnení. Pomohli sme si vstať a ona sa usmiala so slovami: „Lepšie akoby ma mal prejsť náklaďák…“ Obe sme sa zarehotali. Pozvala som ju na kávu- viedenskú. Chcela aj šľahačku.

A teraz čo? Nejaké rady?

Pôjdem sa poobzerať po autobusovej stanici… Viem, že Toťu už nenájdem…