Dennodenne (inak nádherné slovko: znie ako veľmi dobré jedlo či vyznanie lásky) si obliekame akési podivuhodné taláre. Chodíme v nich úplne celý deň! Niekedy ich máme pokrkvané či špinavé a občas ich možno i vyperieme (ale o tom potom). Áno, sme sudcovia a ešte akí. Nemáme čas na dlhé pojednávania. Príde podnet a my klepneme „kladivkom“ a povieme vinný alebo nie? To záleží….
Ako však rozhodujeme o veciach banálnych i podstatných? Myslíte, že spravodlivo? To ťažko! Totiž skôr ako sa dostaneme k niečomu predchádza tomu rad informácií z rôznych strán. Médiá, rodina, známi aj cudzí. Zdá sa nám, že sa rozhodujeme podľa seba, ale myslím, že nie celkom. Prijmeme toľko podnetov, že je ťažké pre našu psychiku byť nestrannou. Bolo by to možné, len ak by sme žili sami na pustom ostrove a všetko museli objaviť vlastným úsilím. Občas ma bolí z toho hlava, keď sa začnem k tejto myšlienke hlbšie prekopkávať. Potom prídem k otázke: „Aký je môj názor?“ Názor by mal byť váš, ale vlastne nikdy nebude len váš. Au to bolelo…, aspoň mňa. Ale má to aj mini pozitívum, že keď vidím ľudí oháňajúcich sa vlastným názorom je mi smiešno. Hovorím si: „Jasné, jasné tvoj názor …“
Niektorí lenivci si s týmto ľahko poradili. „To sa mi hodí, to budem hovoriť aj ja.“ Vezmú si odvšadiaľ niečo a nebolí ich hlava ako mňa. Pomaly by to už mohol byť aj výnosný obchod, myslím s liekmi na podobné problémy.
Napísala by som viac, keby sa mi na stole nedočkavo nevrtel Freud.
Toľko môj názor, tak ma pokojne ukameňujte, lebo aj tak nie je vlastne môj 🙂
Celá debata | RSS tejto debaty