Milí rodičia! Chceli by ste svoje deti motivovať správnym smerom? Mám niekoľko typov… Ale pozor!!! Nemám deti, tak vlastne, čo by som vám mohla poradiť všakže? A hoci ich nemám, ja sama som niečím dieťaťom, niečou sestrou, niečou tetou a ako budúci pedagóg mám za sebou už nejaký ten milý pobyt medzi žiakmi a študentmi…
Otázkou motivácie sa zaoberám už nejaký ten čas, a to v rôznych oblastiach, napríklad strava a pohyb, vzdelávanie, šport, atď. Ale poviem vám, stále je čo objavovať. Najmä preto, že sme všetci takí veľmi odlišní.
A teraz otázka, čo je podľa vás ťažšie? Motivovať seba alebo druhých? Podľa môjho názoru je ťažšie motivovať seba, veď to iste poznáte, aké vám vlastný mozog dokáže hádzať presvedčivé protiargumenty. Občas je však dobré zrevať naň: Shut up! A teda, keď už motivujete seba, potom je vysoký predpoklad, že sa vám to podarí aj pri ostatných ľuďoch, a to buď priamo (cielenou iniciatívou), alebo nepriamo (bez toho, aby ste o tom vedeli). Takže čo vy, ste motivovaným človekom? Bez toho totiž nezmôžete nič ani u svojich detí, či ďalších osôb, na ktorých vám záleží.
Najčastejšou oblasťou, v ktorej chcú rodičia na deti pôsobiť je oblasť vzdelávania, teda škola. Každý rodič túži, aby malo jeho dieťa dobré známky, aby rado chodilo do školy. Spôsoby, ktoré však rodičia používajú na dosiahnutie tohto cieľa sú scestné. Väčšinou ide o „nenápadné“ vydieranie, kedy deťom za úspech sľubujú materiálne odmeny alebo lepšiu budúcnosť. Moja mamina vyštudovala vysokú školu chemického zamerania, ale vzhľadom k situácii pracuje na pošte. A teraz presvedčte dieťa, aby sa dobre učilo a šlo na vysokú školu. Rodič sa musí pozrieť na seba a na život, ktorý vedie a ukazuje svojmu dieťaťu. Dieťa často vidí svojich vysokoškolsky vzdelaných rodičov, ktorí nie sú v živote šťastní. Rodič, ktorý má „len“ trojročku s výučným listom to tiež nemá ľahké s presviedčaním dieťaťa o učení sa na samé jednotky. Dieťa nie je slepé, hluché a ani bezcitné, citlivo vníma situáciu okolo seba. Robí si obranné štíty voči tomu, čomu sa chce vyhnúť. Keď uvidí, že ste šťastní, bude motivované k skutkom, ktorými sa aj ono dopracuje k tomuto stavu, bez ohľadu na diplom alebo výučný list.
A teraz ponúknem radu, ktorou však nedocielite, aby sa dieťa zmenilo na „bifľoša“. Počúvajte vaše dieťa a zisťujte aké je, po čom túži a kde sa vidí o nejaký čas. Žiadna cesta nie je zlá, ak bude dieťa šťastné. Ale na to potrebuje vidieť šťastných a motivovaných svojich rodičov. Keď uvidí, že nenávidíte svoju prácu, chuť niečomu sa venovať sa potom u neho zníži na minimum. Ukazujte dieťaťu čo vás teší, čomu sa radi venujete, buďte nadšení. Nečakajte však, že ono sa tomu istému bude venovať tiež. Ukážte mu váš záujem o veci, ktoré robí. Zisťujte, čo vaše dieťa baví a rozvíjajte túto jeho oblasť. Niekedy môžete mať pocit, že to čo robí, nie je nijakým spôsobom prospešné. Uvediem príklad. Máte syna, ktorý rád a veľa hrá hry. Sadnite si niekedy k nemu a pýtajte sa ho, aký význam má tá hra, kam sa môže dostať, s kým a prečo bojuje či závodí, čo by na hre vylepšil a prečo, čo sa mu zdá na hre veľmi dobré. Prosím nie ironicky, ale s úprimným záujmom. Potom možno uvidíte niečo viac. Môjmu bratovi pomohlo hranie hier s angličtinou, pretože hra bola po anglicky a musel komunikovať online s anglicky hovoriacimi hráčmi. Netvrdím, že máte podporovať, aby hral deň a noc, ale zistite a hlavne ukážte aj dieťaťu čo si môže z toho vziať. Možno zistíte, že samotné strieľanie ľudí ho nebaví, ale baví ho, keď dosahuje vyššiu úroveň a stáva sa váženejším v tej komunite hráčov. Táto jeho vlastnosť sa potom dá zužitkovať aj inde, aspoň viete, že ju má. Nechajte dieťa, aby vám ukázalo svoj uhol pohľadu na veci a ich význam. Možno sa niečomu i priučíte.
Bola som praxovať a vždy na začiatku hodiny som žiakom dala robiť nejakú aktivitu, ktorá súvisela s bežnými vecami v živote, ale tiež s učebnou látkou, ktorú som mala s nimi prebrať. Ani jedna aktivita nezlyhala, pretože mala reálne ukotvenie v živote. Deťom treba vždy ukázať zmysel toho, čo od nich chceme a nielen to známe MUSÍŠ a hotovo! Druhú vec, ktorú som uplatňovala bolo načúvanie. Pýtala som sa často na ich názor, čo si myslia oni alebo ako by niečo urobili inak. To bola najväčšia motivácia. Deti, ale i dospelí majú predsa radi, keď ich niekto vypočuje, nechá im priestor pre nápady. Vám by sa tiež páčil šéf, ktorý by miesto slova MUSÍŠ toto a tamto použil AKO BY SI TO UROBIL TY? ČO SI O TOM MYSLÍŠ?
Na záver. Buďte modernými rodičmi a načúvajte svojim deťom, nechajte ich prejaviť sa a ukážte im, že dôležité je robiť to a pracovať v živote na takom „projekte“, ktorý nás robí šťastnými…