Zase som doň spadla. Deň blbec? Neviem, ale zase som vzala pár stopárov, nie dobrovoľne, resp. ako sa im podarilo ma stopnúť? Vstala som skoro a potrebovala toho dosť vybaviť. Pre mnohých rutina. Napriek tomu som si povedala, že budem chodiť s hlavou hore. To sa mi zrejme stalo osudným.
A tak na trase za splnením povinných cieľov ma zastavilo niekoľko stopárov. Poznáte ich. Najčastejšie pýtajú peniaze alebo otravujú s nejakými letákmi. Tí druhí, no hnevajte sa koľko chcete, ale je to ich práca. Čo keby bol niekto nevšímavý k vašej práci?
Stopárka: Stretla som ju v knižnici, chvíľu pred otvorením. Najprv len tak nezáväzne o knihách, aby preletelo tých 10 minút rýchlejšie, som túto ponuku na rozhovor prijala. Zrazu sa však ocitnete v tom, že počúvate životné dilemy niekoho úplne cudzieho. Zistíte, že stopárku nebaví škola a zrejme nebude pracovať v obore a čo horšie, že jej manžel chce ďalšie dieťa a ona bude súhlasiť, len ak si ho sám vynosí a porodí. To človeka zaskočí, aspoň mňa teda. Čo povedať? Radiť o desať rokov staršej žene, keď nemám manžela ani deti? Skončiť debatu trápnou výhovorkou či vymysleným telefonátom? Dokáže niekto prijať radu od druhého človeka, ktorý o jeho problémoch nemá páru? Otázok je tisíc, ale… Pomyslela som si, že už to, že som ju vypočula jej mohlo niečo prilepšiť. Mne teda prilepšil tento prípad tým, že som sa cítila lepšie vo svojej koži, na ktorú často nadávam. Nakoniec som jej povedala, že byť matkou dieťaťa je obdivuhodné a že obdivujem a ďakujem svojej mame, že nás zvládla až štyroch, pretože som nikdy nebola sama. Stopárka tento fakt uznala, bola jedináčka a vedela čo mám na mysli, knižnicu otvorili a vošli sme dnu…
Stopár: Ponorená v myšlienkach, kráčajúc mestom a zrazu vyrušená stopárom. Myslela som, že chce len poradiť trasu, vyzeralo to tak. Ale nie je trasa ako trasa. Stále som čakala na problém, s ktorým by som mu mala pomôcť, ale on pridával len ďalšie a ďalšie otázky na moju osobu. Vydoloval čo študujem, a potom ako som zvyknutá, začal útočiť na moje budúce povolanie. Vraj sa budem trápiť bez odmeny. Viete, najradšej mám ľudí, ktorí súdia povolania, ktoré v živote nerobili, ale keby aj robili, každý je stvorený pre tento svet tak, aby sa realizoval v istej oblasti. Podstatou je počas života túto oblasť odhaliť, niekomu sa to podarí už v škôlke a inému až v dospelosti, niekomu nikdy…bohužiaľ. Niekedy sa človek zasekne v povolaní, len pre strach, že sa nezamestná inde, má predsa rodinu… Ja to chápem, a preto radím, v každej práci existuje isté posolstvo, každá práca sa dá aktívne prežívať. Tak ako deti, keď sa hrajú s papierikmi na bankárov či farmaceutov alebo iné… Vo svojich hlavách dokážu z kamienkov, trávy, konárov alebo papiera vytvoriť neobyčajné veci. Je to o nastavení. Človek si môže znechutiť aj to „najzaujímavejšie“ povolanie, a naopak užiť si to „najnudnejšie“ povolanie, a to len silou mysle. Takže ja používam namiesto výroku: „Mám všetko vo svojich rukách“ výrok: „Mám všetko vo svojej mysli“!!!
Stopárovi som vysvetlila, že to čo budem robiť ma napĺňa a má pre mňa zmysel. S pozdravom som odkráčala svojou „trasou“. A aby som nezabudla, berte stopárov, niekedy vám dajú viac, ako by chceli získať oni od vás. 😉
Moja rada: dajte povolaniu, ktoré robíte zmysel alebo si nájdite iné…