Sedím vo vlaku v zložení: ja (študentka), študentka (oproti mne) a pani v strednom veku. My dve zadarmo a ona za peniaze, ale nie o tom…
Ja ako vždy píšem (tunel 1), slečna oproti mne so založenými slúchadlami v ušiach sa tvári neprítomne, čo jej nepomáha, lebo aj tak o nej píšem a pani pokojne sedí vedľa. (tunel 2) Ďalšia stanica a pristupuje ďalšia pani v strednom veku, ktorá zrazu dopĺňa kupé na vyrovnaný súboj dvoch generácií. (tunel 3,…, tunel 4) Skutočne však nastal súboj, ale ona v ňom ostala sama. Pýta sa: „ Koľko tých tunelov ešte bude?“ Zapisujúc detaily do zošita sa strhnem však až na jej ďalšiu otázku: „Nik so mnou nehovorí?“… (tunel 5) Mám pocit, že všetky tri vnímame pani druhú ako všetečný element, ktorý sa skrátka potrebuje vyrozprávať a nedokáže udržať myšlienky na uzde, ale… (tunel 6) napokon pani prvá odpovie, že ich bude asi 20. Ja pridávam príhodu o blonďavom vnúčikovi, ktorý ich minule počítal a súhlasím s pani prvou. (tunel 7) Znova ticho a v ňom tri dúfajúce, že tak ostane dokonca trasy, ale prečo????
Kupé sú priam stvorené na to, aby sa ľudia mohli porozprávať z očí do očí. Táto ich funkcia však nenachádza uplatnenie, pretože „my“ sa nepotrebujeme a nechceme rozprávať, chceme len „svätý“ pokoj!!! Poniektorí preto využívajú rôzne metódy na ochranu (slúchadlá, atď.) pred priamym ľudským rozhovorom, komunikáciou, ktorá je základom toho, aby svet ako taký fungoval. Azda sa bojíme, že z nás ubudne? Ani ja som pani prvej, ktorá žula bagetu nepovedala dobrú chuť, ani jedna z nich mi nepovedala -nazdravie-, keď som si kýchla.
Niečo treba zmeniť, začínam u seba…