Pravý nefalšovaný smiech sa stáva veľmi vzácnou komoditou. Prečo? Lebo vraj akosi zmizla chuť sa smiať, a to aj napriek vedecky potvrdeným priaznivým účinkom smiechu. Ťažká doba, samé starosti a tá súťaživosť slovenského občana. Ách, ten potrebujete tých starostí nahrabať, veď to by bolo, aby mal niekto viac starostí ako on.
Tak by som povedala, že sťažnosti sú v móde. Cítime sa skvelo, keď na niekoho vyvalíme náš srdcervúci zoznam a on len čumí: „fííííha, ty máš ale starostí!!“ vtedy to v nás rastie, tá pýcha nad zoznamom, ktorý len rastie- bujnie a my sa tešíme z jeho veľkosti?? Poviete že som blázon. Vedecky síce nemám podložené, že nie, ale píšem čo žijem. Ale prečo to všetko?? Pre tú kvapku často falošnej ľútosti od ostatných? Alebo len zo zvyku? Zarazíme sa, keď nájdeme človeka ubiedenejšieho, ten sa však nesťažuje a pocit trápnosti nenechá dlho čakať
To je však len jedna strana mince prislúchajúca na vek bohatým osobám. Máme tu totiž aj nový fenomén. CCA od dvojročných detí po záleží od okolností. Títo majú celkom odlišný zoznam. Zoznam, na ktorom aj tie najväčšie banality vyzerajú ako úžasné a neopísateľne krásne veci. Tento zoznam sa však trochu preniesol zo živých hláv na stránky sietí, nie však rybárskych. Veď kto by také dokonalé a zážitkami nabité životy udržal v hlavách? Životy plné dovoleniek, darčekov, snubných prsteňov, diplomov či iných úspechov. Kedysi kolovali svetom reči, že dokonalé nie je nič. Kto to vypustil už síce nežije, ale keby áno, tak by sa musel poopraviť po zhliadnutí tých sietí. Horšie, keď stretneme niekoho s úžasnejším životným zoznamom, potom sa ten náš nezdá až taký skvelý a zvesíme hlavu,.. aj keď nie je vlastne prečo…
Pýtam sa sama seba, že kam patrím. Pokojne by som sa mohla tváriť, že ani tam, ani tam. Robiť dojem, že mám rozum a som nad vecou, lebo celý svet sa zbláznil a iba ja a pár intelektuálov sme normálni. Nie je to tak, skôr poviem, že patrím aj tam, aj tam. Prečo? Asi, že som sa narodila na prelome dvoch časov. Chcem povedať, že je zbytočné sa tým trápiť, lebo spoločnosť vždy niekam speje a vždy sa to niekomu nebude páčiť a inému zase áno. Moje riešenie na všetko je preto brať veci ako sú, lebo tak majú byť, a to bez ohľadu na to, či s nimi súhlasím alebo nie. Snáď pár rokov si s tým ešte vystačím, ktovie…