Toto leto ma sotilo na jedno výnimočné miesto. Áno, konečne som zmenila prostredie. A tak toto leto bývam tu. Že kde tu? Predsa tu, kde býva aj veľa deduškov, dedkov, dedov, ale aj starkých a starých otcov a čo ja viem ako sa dnes moderne nazývajú. Tam odkiaľ pochádzam nieto takýchto dedkov (teda buď sa ukrývajú alebo jednoducho nie sú), darmo. Tu ich však periférne sledujem dennodenne, priamo z práce. A čo robia?
Dedkovia či starkovia, tak tí veru nelenia. Majú plné ruky práce. Sú ťažnými koňmi pre veľa malých dievčatiek a chlapčekov zahačknutých o ich ostrieľané ruky. Olizujú stekajúce zmrzliny, zakasávajú vykasané košieľky do nohavíc či sukničiek, upevňujú sponky a čelenky do neposlušných vláskov, priťahujú vrkoče, tlačia kočíky (trojkolky a štvorkolky…) a opakovane zdvíhajú hračky zo zeme. Takí sú šikovní, to všetko stíhajú, pokým ich päť sekúnd sledujem. Nikdy som nevidela toľko dedkov a starkých vyznajúcich sa v tomto „remesle“.
Pri dedkoch a starkých sú deti iné. Asi cítia niečo zvláštne, presne ako ja, pokým ich sledujem. Nesnažia sa deti obliekať podľa nejakej módy, ale oblečú im niečo teplé, hoc aj farebne a strihovo neladiace. Neupravujú vlásky podľa najnovších trendov, ale tak, aby nepadali do detských očiek. Nečítajú návody, ale veria svojim inštinktom. Nepoužívajú vlhčené obrúsky, ale látkové vreckovky… Chcú len chrániť!… chrániť svoje malé pohybujúce sa poklady. Deti vycítia, že netreba zbytočne vyrevávať, hádzať sa pri deduškoch o zem…
Deti ľúbia svojich dedkovcov a starkovcov, cítia skúsenosť, zodpovednosť, životnú múdrosť, ochranu…
Veľká vďaka za nich…